Bid-to-cover a neúspešná aukcia

Bežne fungovali aukcie dlhopisov relatívne stabilne, avšak v čase krízy hľadá kapitál bezpečné útočisko. Základom rozhodovania investorov komu svoje peniaze požičajú je dôvera, a práve tá je pozorne sledovaná a to nielen cez zmenu výnosov pri aukciách dlhopisov ale aj pri výške parametru bid-to-cover (BTC) alebo pomeru pokrytia ponuky.

Preto, keď sledujeme napríklad aukciu španielskych dlhopisov, tak v hodnotení úspešnosti prvé čo nás bude zaujímať je, ako vzrástol/klesol výnos a aký bol pomer pokrytia ponuky aukcie. V  predchádzajúcom príklade sme videli, že investori ponúkali štátu 1,2 mld. euro pričom štát akceptoval 1 mld. euro. Pomer ponuky k akceptovanému objemu tak bol 1,2/1,0 = 1,2.

BTC nad 1 znamená, že aukcia dopadla úspešne a štát si požičal toľko koľko chcel. Pre štát je však dôležité, aby bol pomer pokrytia ponuky taký vysoký ako je len možné. V takomto prípade si totižto požičia iba od investorov s najnižšími požiadavkami. Ideálnym pomerom je číslo 3 a vyššie, čo často dosahujú americké alebo nemecké aukcie. Naopak, bid-to cover tesne nad hodnotou 1 znamená, že štát musí chtiac-nechtiac akceptovať všetky ponuky investorov, a tak jeho náklady výrazne rastú.

Neúspešná aukcia

Platí teda, že čím je vyšší BTC, tým má štát nižšie náklady, čo je pre neho pozitívne. Nižšie BTC znamená, že investori nemajú veľký záujem o emisiu dlhopisov a požadujú vyššie výnosy. Najhorším možným variantom je, že BTC klesne pod 1.

Ak skončí bid-to-cover pod 1 znamená to, že záujem investorov o nákup dlhopisov je menší ako množstvo ponúkaných dlhopisov. Napriek tomu, že sa to nemusí zdať ako nič tragické, má to ďalekosiahle implikácie. Finančný trh je o dôvere a práve neúspešnou aukciou sa výrazne naštrbí dôvera investorov v politiku štátu. Tým mu dajú jasne najavo, že mu nedôverujú, že dokáže svoje záväzky splácať. Zlyhaná aukcia štátnych dlhopisov veľmi často znamená kolaps trhu dlhopisov danej krajiny. V tejto situácií už krajine nepožičia žiadny investor a ak je odsúdená na tlačenie dlhu pred sebou (tak ako v podstate všetky štáty), tak to vlastne znamená jej krach. Krajiny preto spravia všetko preto, aby ich aukcie neboli neúspešné.

Krach štátu

Štát sa dostane do krachu vtedy, keď nebude mať prostriedky na vyplatenie svojich dlhopisov. Vtedy nastupuje vyjednávanie, pretože takmer vždy sa nájde kompromis, že investori dostanú späť aspoň časť svojej istiny – nastáva reštrukturalizácia dlhu. Takže väčšinou investori neprídu o všetky svoje peniaze, ale iba o ich časť, čo sa nazýva „haircut“.

Haircut môže byť rôzny a závisí najmä od politickej sily bánk. Bežne investori stratia okolo 30% svojej istiny, ale napríklad v prípade Argentíny bol haircut až 70%. Reštrukturalizácia dlhu však môže mať aj iné formy ako napríklad odloženie splátok alebo iné kompenzácie. V každom prípade však ide o problematický proces a investor môže nakoniec skončiť až v Parížskom klube veriteľov.

Krach štátu však má najhorší dopad práve na danú krajinu, ktorá si už nedokáže na trhu požičiavať a chtiac-nechtiac musí spotrebovávať iba toľko, koľko dokáže zdaniť. Dôvera v takúto krajinu sa opäť buduje desiatky rokov.